OPETH - The Last Will And Testament
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
Metalopolis již 20 let pravidelně přináší informace a články převážně související s metalovou hudbou. Často však zavítáme i do jiných než metalových anebo vůbec hudebních oblastí a nezřídka tak nabízíme i obsah mimo hlavní záběr našeho webového magazínu.
Ak sa nemýlim, na nasledovníka albumu „Slave To The System“ si košickí WASTAGE museli počkať osem rokov. Ak sa nemýlim, lebo akosi sa stalo, že keď si chcem diskografiu rýchlo a dosť spoľahlivo overiť na Metal Archives, WASTAGE tam už nenájdem. Nepýtajte sa ma, ako sa stane, že z metalovej databázy zmizne METALOVÁ kapala, keď tam pribúdajú také sprostosti, že to bohježiškristus nevidel, je to taký nejaký dosť zaujímavý prípad. Za uplynuvších osem rokov sa udiali zmeny v obsadení, plus typický problém „skade zase nejakého bubeníka, ktorý je naozaj bubeník“ a tak ďalej. Už je všetko v poriadku, aj nový album „Show Me Your Mask“ je na svete, zatiaľ ako samovydanie. Čo bude ďalej, uvidí sa, spolupráca so Sliptrick Records bola podľa frontmana taká typická – „raz stačilo“.
Na krst albumu si „rodičia“ pozvali kvalitných hostí, zvolenských DEMONIC-EYED a prešovských WAYD. Zvolenské kvarteto koncert otvorilo a bola to jazda od začiatku do konca. Do istej miery potomkovia metalovo-hardcoreových MÄSO, ktorí experimentovali aj s elektronikou a industrialom, hrajú agresívny a surový thrash metal. Na rozdiel od väčšiny SK thrasherov oddane uctievajúcich a oživujúcich 80. roky vyznievajú Zvolenčania akoby súčasnejšie, vďaka presahom k hard coru a crustu aj extrémnejšie a nie sú im cudzie ani vyslovene temné pasáže. Dravému vystúpeniu by prinajmenšom v ten večer sedelo skôr menšie klubové pódium a priestor, vyznelo by intenzívnejšie, takto sa kapela na veľkom pódiu pred pár desiatkami ľudí trochu strácala.
Nejako veľa ľudí na koncerte nebolo, celkovo odhadujem tak pod stovku, ťažko povedať, čo sa stalo, žeby hokej? Tak to blahoželám. Iste, WAYD tu hrali už kedysi na jar, ale napríklad oni sú skupinou, ktorú sa dá vidieť do roka aj viackrát. Už len preto, že si možno pozrieť, ako to pôjde zostave, ktorá je na pódiu v ten večer. Prog-deathmetalisti z „Atén na Toryse“ (videl som raz dávno toto prirovnanie, ako k nemu autor došiel, ktovie) prišli ako kvinteto, so sólovým spevákom a náhradným basákom. S dvoma vokálmi, stredovejším revom a hlbším growlom, vyznievali „umelecké deathmetalové duše“ celkom extrémne a zároveň atmosféricky, Prešovčania si potrpia na to, aby ich hudba mala čo najviac vzájomne fungujúcich vrstiev. Novinka „Walpurgas“ bola, na chystaný nový album sa už teraz možno tešiť prinajmenšom opatrne. Zaskakujúci basák si hranie užíval a na svoj nástroj hrať iste vedel, aj keď pár odborníkov sa vyjadrilo, že sa neraz „stratil“. Za mňa sklamanie skôr v tom, že hádam po pol hodine bolo po všetkom.
Účinkujúcim po celý čas hral do kariet dobrý zvuk (to už je taká tradícia podniku) a aj vďaka nemu sa WASTAGE ukázali v dobrom svetle. Myslím, že naživo som ich nevidel roky, ale to, že sa k nim vrátil bubeník Miro Szeman, ich celkom zachránilo a ako spolok hudobníkov, ktorí majú za roky aj desaťročia odohrané veľa, sa pri návrate na pódiá prezentovali s istotou a suverénne. Energický, ostrý groove-thrash metal s hardcoreovými prvkami a agresívnym, prevažne kričaným vokálom, po novom v niektorých pasážach obohatený o trochu elektroniky a samplov, znie prinajmenšom solídne, na koncerte je to rachot na rozhýbanie publika. Set bol postavený na nových skladbách, v ktorých počuť, že WASTAGE vo svojej tvorbe nestoja na mieste, pritvrdili a úspešne experimentujú. Zaznelo aj pár starších vecí a krst novinky krstný otec poňal tak trochu ako vlastnú show, nebýva zvykom „privlastniť“ si pódium až takto, ale keď už je raz večer veselo, dá sa tomu kúzlu prepadnúť kadejako. Tak nech sa kapele aj novému albumu darí.
Foto: Jozef Balogh
Návrat niekam k "Ghost Reveries" so zvukom posledných albumov. Stávka na istotu, ktorá však za vrcholmi tvorby zaostáva. Navyše, mňa osobne rozprávač pri sústredenejšom posluchu tohto koncepčného albumu irituje.
V jisté BDM RPG hře vytváříte ultimátní postavu a její charakteristiky definujete následovně: Násilí: 100%, Technické skills: 100%, Skladatelská inteligence: 100%, Šarm: 100%, Oddanost 100%, Laskavost: 0%. Do kolonky "Jméno" pak vyplníte: DEFEATED SANITY.
Už poněkolikáté zní otázka stejně: Zničil Einar Solberg další desku jinak velice talentované kapely? Odpověď zní: Zase to zvládl. Jeho hlasový projev je jak chilli. Koření. Měl by se používat citem. Když se tam toho najebe hodně, nedá se to žrát.
Hele, Blake Judd ještě žije. Enfant terrible (ale současně i schopný skladatel) US blacku je (znovu) zpět a tentokráte doručuje tradičněji pojatou kolekci. Šlape mu to dobře, tělo už má sice životem zhuntované, mysl však zůstává stále čerstvá.
Návrat po šestnácti letech. Navíc víceméně autorská deska Roberta Smitha. Navazují na nejlepší kousky své diskografie a současně se zbytečně neopakují. Poslouchám to poslední dva týdny a moje dojmy stále rostou.
Bilanční a v rámci možností i moderní album zároveň. Typičtí BODY COUNT místy výrazně oživení působením hostů. Album sotva překvapí něčím neotřelým, ale dá se mu odolávat jen do prvního výkřiku "madafaká". Pak už je to zase všechno zpátky v 90's.
Faust a spol. tentokrát více přitlačili na pilu a natočili o poznání méně přátelskou desku. Více black metalu a méně zjemňujících prvků. I tak je materiál pěkně diversifikovaný, jen je méně přístupný a chybí mu ona zpěvnost, vzletnost a naléhavost.